Keby sa ženy nebáli, mohli zabrániť ďalšej trestnej činnosti (Cimického). A keby sa muži v 90. rokoch nebáli, mohli by zabrániť ďalšej trestnej činnosti rôznych mafiánov. Je to tak, že ľudia majú pud sebazáchov a preto, ak neveria, že im polícia naozaj pomôže, tak to neohlásia. Napríklad i mne sa stalo, že ma vojak prepadol vo výťahu, našťastie sa mi podarilo uniknúť (Kričala som, počul hlasy susedov, tak to vzdal a utiekol.) Keď som to šla nahlásiť na políciu, ani im to nestálo za to, aby so mnou spísali zápisnicu...

Presne tak.

Ak nechám svoje dieťa piť alkohol a ono sa upije k smrti, nebude to zodpovednosť výrobcu alkoholu, ale moja. Za život svojich detí zodpovedajú rodičia a nie Google. Ak matka nechala svojho syna, aby sa celé hodiny venoval umelej inteligencii a komunikoval s ňou každý deň veľa hodín a dospelo to až k chronickej závislosti a sebevražde, je to chyba matky a nie googlu.

Člověk může chtít být shovívavý a láskavý, ale v takových případech lze jen doufat, že bude platit to starozákonní oko za oko a dotyčný si užije ve vězení alespoň trochu té své „medicíny“.

Mnoho žien v štyridsiatke vyzerá oveľa horšie ako pani Jana v jej veku. Hlboký obdiv z mojej strany!

Môj syn má ADHD a bol to boj najmä v škole a pri písaní domácich úloh. A mala som ho pravdepodobne aj ja, pretože som tiež mala veľké problémy so sústredením v škole. Napriek tomu sa nám podarilo ukončiť univerzitné vzdelanie. Neviem, aké skúsenosti s používaním medikamentov sú v Česku, ale vidím, že v USA (žijem v Texase), majú často rodičia (najmä s nižším vzdelaním) tendencie, namiesto toho, aby pracovali s dieťaťom, napchávať ho barbiturátmmi.

Snažím si predstavíť takúto situáciu. Som zrútená, svet je čierne a bezútešné miesto. Topím sa v depresiách, pretože sa mi nič nedarí, alebo mi zomrel niekto blízky a neviem sa cez to dostať. Preto takmer v hlbokej ilegalite (v našom regióne je ešte stále tendencia považovať psychicky chorých za bláznov), rozhodnem sa zveriť do rúk odborníka - psychiatra. Ten najprv so mnou hovorí, ale potom začne sa správať „zvláštne“. A namiesto toho, aby mi pomohol a úľavil mojej duši, znásilní ma a tak zakope moju aj tak dosť zranenú duševnú rovnováhu, úplne do zeme. Nemôžem si pomôcť, ale je to väčšia zvrhlosť ako keď nejaký opitý úchylák zaútočí na ženu na ulici, pretože v tomto prípade zlyhala samotná podstata sociálneho a zdravotného systému, keď ten, kto by mal predstavovať profesionála v zdravotne štruktúre, namiesto pomoci ženám ubližuje. A po tom všetkom je navrhnutý na cenu prezidenta. Hrozné.

Kvůli své deviantní zálibě zničí život tolika ženám a dostane za to jen pět let? Je to absurdní a nepochopitelné...

Pokud se soudce považuje chytání přes prsa za standardní chování mezi mužem a ženem, musí mít ženy v jeho okolí spoustu „veselých“ zážitků.

V podstatě není až tak důležité, jestli ten zločin měl sexuální podtext nebo ne. Je zločin, pokud někdo bezdůvodně zaútočí na druhého člověka, navíc jde o osobu zranitelnější. Ženě dotyčný ublížil, pravděpodobně se bála, že jde i o sexuální násilí, zřejmě u ní vyvolal posttraumatický stres a určitě navodil u ní obavy, že není bezpečné chodit po ulici. Vyvázla jen náhodou, a ne díky tomu, že si to ten pachatel „rozmyslel“. Soudce svým rozhodnutím vyvolal možná u pachatele a delších možných potencionálních pachatelů pocit, že z bezdůvodného napadení se dá vyváznout v podstatě beztrestně. Pamatuji si i já, jak jsem byla takovým "gentlemanem" napadena, když jsem vracela z práce domů a jaké obavy jsem musela překonávat v následujících měsících, kdy jsem šla po ulici.

Arabský štát neexistuje. Som si istá, že ak by bol prevádzač zo Slovenska, Rakúska, Dánska, Kanady atď. nehovorilo by sa o ňom ako o cudzincovi, ale zverejnila by sa jeho štátna príslušnosť. Ak sa zverejňuje národná alebo štátna príslušnosť len pri určitých národnostiach, zatiaľ čo pri iných sa zatajuje, je to diskriminácia.Diskriminácia (podľa Wikipédie je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti (rasovej,. národnostnoje, etnickej atď).

Ak je klip venovany spomienke na otca, prekvapuje ma, ze tam nespieva jej otec, ale iny spevak .a este k tomu po francuzsky?..

Podle etikety je normální jít na svatbu, pokud člověk dostane pozvání od budoucích novomanželů a logicky teprve pak si pořizovat šaty, kadeřnici atp. Překvapuje mě, že slečna automaticky předpokládala, že jde na svatbu, přestože ji nikdo nepozval a pak je zklamaná, když zjistila, že tomu tak není. A absurdní je, že si kvůli tomu stěžuje na sociálních médiích a je přesvědčena o tom, že to bylo kvůli její kráse. Možná jen nevěsta nechce mít na své svatbě nafoukané narcistky.

Z vlastnej skúsenosti viem, že neplatí premisa, čo migrant to anjel. Nie je preto fér automaticky obviňovať obyvateľov krajín, ktoré majú negatívne skúsenosti s nelegálnymi prisťahovalcami, zo xenofóbie. A fakt, že slečna hneď potom, čo neuspela v JAR, išla súťažiť do Nigérie, svedčí o tom, že ju otázka príslušnosti k JAR až tak netrápi..

Nevidím na tom nic ostudného. Není důvod, proč by prodavačka charitativního obchodu měla znát erotické pomůcky. .

Trump mladší se může Zelenskému vysmívat, protože jeho tatík bude americkým prezidentem. Není ale vůbec jisté, jak by se zachoval, kdyby jeho tatík byl prezidentem Ukrajiny. Možná by potřeboval pampers. Když jeho otci ještě nedávno hrozilo vězení, synek Trump neoplýval humorem ani sebevědomými výroky. Teď, když je jeho otec znovu na politickém vyslní, může si hrát na frajera.

Pokud někdo sedí na dvou sedadlech, nebe má na druhém sedadle tašku, zeptám se jednoduše: "Promiňte, můžu si sednout?" Zatím se mi nikdy nestalo, že by někdo reagovali negativně nebo naštvaně

Jej bývalý pretrhol puto so zákonitou manželkou, keď ju podvádzal, navyše i okradol. Tak s rodina nespráva. Exmanžel už nie je jej rodina a jeho problémy už nie sú jej problémy.

Vzpomínám na "dobrou babičku" – tchyni, která mému synovi, když byl malý, ráda dávala potají čokoládu, protože jeho zlá matka mu nechtěla tuto sladkost dopřát. Důvod byl prostý – syn ​​měl alergii na čokoládu. Když se mu pak na tváři vyházel atopický ekzém, dobrá babička s ním nešla k doktorce, musela ho tam vzít jeho "zlá matka".

Keď môj syn šiel so mnou nakupovať a odchádzali sme autom z parkoviska, popred nás šli dvaja ľudia v seniorskom veku. Mali ťažký krok a šli dosť pomaly. Syn stratil trpezlivosť a zatrúbil. Hovorím mu: „Keď na nich trúbiš, nezačnú sa kvôli tebe ponáhľať. Jediné, čo tým dosiahneš je, že si budú myslieť , že si psychopat. Majú právo chodiť pomaly“. A podobne je to aj v obchode. Ak stojí predo mnou nejaký človek a začne vo veľkom debatovať s pokladničkou a ja sa práve niekde ponáhľam, hoci v duchu hypnotizujem pokladňu, som ticho. Ak sa mi to nepáči, je to môj problém a nie problém zákazníka, ktorý stojí predo mnou. Rad si odstál , je teraz jej poradie, tak má právo fungovať svojim tempom a svojim spôsobom. A keď sa chce na niečo spýtať, tiež je to v poriadku, aj keď mi to práve nevyhovuje. Nemám žiadnu právomoc (rovnako ako ho nemá ani autorka príspevku) na to, aby som predpisovala ľudom, ako sa majú správať v obchode keď platia.